Červené trenírky, boli za mojich školských čias povinnou súčasťou chlapčenského telocvičného úboru. My dievčatá sme povinne nosili tiež trenírky, ale modré. Či červené, či modré všetci sme ich svorne nenávideli, chlapec, ktorý nosil červené trenírky ako spodné prádlo bol automaticky "sedlák".
Ale prejdime k tým maturitám. Boli sme maturanti rovnakí ako boli pred sto rokmi a rovnakí akí sú aj dnes. V tom období sme ešte ani nechyrovali o mobilných telefónoch, tak sme vymýšľali metódu ako sa dozvedieť témy písomnej maturity, hneď po vyhlásení v rozhlase. Lebo postup bol taký, že v rozhlase sa vyhlásili témy, ktoré počúval len riaditeľ a zopár profesorov. Tieto témy museli ručne zapísať a vložiť do obálok. My študenti sme zatiaľ boli v triede a pod dozorom profesora sme čakali, kedy nám donesú otázky v zalepenej obálke. Bolo nás šesť maturitných tried, čiže medzi vyhlásením v rozhlase a doručením otázok sme mali čas asi pol hodinu.
Naša ruštinárka nás dosť dôkladne pripravovala na maturitnú písomku. Dala nám asi päť tém, z ktorých by aspoň jedna mohla byť. Už si nepamätám názov, ale viem, že jednu tému sme chceli, lebo bola obsiahla a v podstate jednoduchá. Myslím , že sa týkala výskumu vesmíru v bývalej ZSSR.
Spolužiak býval v paneláku hneď oproti gymnázia a jeho mama bola v tom čase na materskej s jeho mladšou sestrou. Takže vymyslel, že jeho mama bude počúvať témy, keď ich budú vyhlasovať a keď bude téma, ktorú chceme, dá nam znamenie červenými trenírkami.
To ste mali vidieť. Všetci sme ticho sedeli v triede a zrak sme upierali na jedno okno. A odrazu sa vytrčila rúčka metly a na nej viali červené trenírky. Aký rozruch nastal v tej chvíli v tiede ! Všetci začali vyťahovať koncepty s témou, ešte raz si ju za pol hodinu rýchlo prečítať, prípadne poniektorí si nachystať ten správny ťaháks témou. Jedine pani profesorka nebola v obraze a nechápala odkiaľ sme vedeli, že bola vyhlásená akurát táto téma. Možno si myslela, že sme dostali nejaké "Božie" znamenie a len nechápavo na nás pozerala.
Na tejto príhode sa vždy radi zasmejeme. A keď budeme mať maturitnú stretávku aj po x-rokoch, tí čo z nás zostanú určite povedia: ".... a pamätáš na tie Emilove červené trenírky ?"